V minulej časti blogu o prvých týždňoch v materskej škole sme si povedali niečo o tom, ako môže vzťahová väzba vplývať na to, ako sa vaše dieťatko v škôlke správa. V dnešnom článku by som sa rada zamerala na to, ako pomôcť dieťaťu, ale aj sebe, prekonať toto náročné obdobie.
Keď mamu nahradí plyšová hračka
Súčasné anti-Covid-ové opatrenia, ktoré sa dotýkajú aj materských škôl so sebou neprinášajú úplne príjemné zmeny. Jednou z vecí, ktoré ovplyvňujú, je nosenie predmetov z domácnosti dieťaťa do triedy. Avšak, správny postoj k týmto odporúčaniam by mal byť smerovaný práve na školských „nováčikov“, pre ktorých môže byť „mojkáčik“ veľkou záchranou. Prečo to spomínam…
Dieťa nastupujúce do materskej školy je práve vo veku, kedy sa prvý krát dostáva do kontaktu s externou realitou. Predstavte si také bábätko. Niekoľko mesiacov svojho život trávi vo svojom vnútornom svete, v priamej symbióze s matkou (alebo inou významnou osobou, ktorá mu saturuje jeho potreby, ako sme sa dozvedeli v predošlom článku), ktorá je neoddeliteľnou súčasťou jeho existencie, pretože dočasne nahrádza všetko to, čo ono nie je ešte schopné samo urobiť. Postupne, prostredníctvom nej, objavuje seba a svet a niekoľko mesačnou cestou sa dostáva k tomu, že dokáže rozpoznať „svet seba a matky“ a „svet mimo nás“, až sa dostane do štádia, kedy sa od matky separuje a začína proces individuácie (McDevitt, 1975). Táto cesta začína už pri narodení, ale pre rodiča je najviac viditeľná v období takzvanej separačnej úzkosti, ktorá prichádza okolo šiesteho mesiaca života dieťaťa a súvisí s objektovou stálosťou. Znamená to, že dieťa si v tomto období začne uvedomovať, že objekt, ktorý sme skryli sa nevyparil navždy (ako si to myslel doposiaľ, resp.kvázi na objekt dieťa „zabudlo“), ale je niekde prítomný. Prvý krát si to začne uvedomovať najmä pri separácii od matky (Harris, 1975). (Viac sa o separačnej úzkosti dozviete v novom článku, ktorý pre vás pripravujeme).
Vstup do materskej školy znamená pre dieťa ďalší krok v separačno-individuačnom procese, kedy už dieťa začína rozpoznávať svoj vnútorný svet (vrátane matky), externý svet a pomaly zo svojho sveta začína matku vyčleňovať a začína si uvedomovať, že nie je stredom vesmíru, ale žije v spoločnosti iných ľudí a objektov, ktoré nedokáže ovplyvňovať. Toto by však malo dieťa ovládať už pred vstupom do materskej školy a väčšina 3 ročných detí je pri nástupe do škôlky už niekde na úspešnom konci tohto procesu, pričom samotný vstup je akési jeho vyvrcholenie.
Avšak, trvalé odlúčenie od matky, ktorá s ním strávila niekoľko rokov na materskej dovolenke, vie byť pre dieťa šok a môže ho brať ako stratu. Pre niektoré deti je to pocit hnevu, krivdy, smútku, strachu zo straty bezpečnej základne, režimu, či jednoducho milovaných rodičov. A tu sa konečne dostávame k plyšovej hračke, ktorá práve v tomto veku začína symbolicky nahrádzať bezpečné náručie matky. Určite to poznáte a možno si to pamätáte aj zo svojich detských čias, že plyšovú hračku, ktorá bola vašim „mojkáčikom“, nemohla nahradiť iná hračka, aj keby bola na vlas rovnaká. Pretože nejde o samotnú hračku, o to ako vyzerá, ale o to, čo symbolizuje. V psychológii sa takýto predmet nazýva tranzitný objekt a je charakterizovaný ako: „Objekt, najčastejšie jemná hračka alebo prikrývka, ktorú si vyberie batoľa alebo dieťa. Je nenahraditeľný a preniknutý všetkými pocitmi a zážitkami s primárnym opatrovateľom. Dieťa používa tranzitný objekt ako pomôcku na ceste od primárnej závislosti k vlastnej nezávislosti. (Wilson & Robinson in Hersen & Sledge, 2002, s.861)“ S podobným objektom sa môžeme v bežnom živote stretnúť aj u dospelých, napríklad keď stratia milovanú osobu, zvyknú si vybrať nejaký predmet, ktorý im túto osobu pripomína a nejaký čas ju nosia so sebou, alebo sa o ňu starajú. Preto je úplne prirodzené, ak si dieťa chce so sebou priniesť do škôlky svojho „mojkáčika“. Nemusí však ísť len o hračku. Krátkodobý tranzitný objekt, ktorý pomôže dieťaťu zmierniť stres a emócie spojené s nástupom do škôlky, môže byť aj mamine oblečenie, obľúbený šál, či iná časť odevu, ktorá je nasiaknutá vôňou, ktorá dieťaťu pripomína bezpečný prístav domova.
Hranice, hranice, hranice
Náročné obdobie zvykania si na nové prostredie vie vytriasť nie len s nervami dieťaťa, ale aj samotného rodiča. Dieťa je zrazu na nepoznanie, ráno pred škôlkou plače, môžu sa objaviť psychosomatické symptómy, ako sú napríklad bolesti bruška, či zvracanie, poobede, keď ho vyberáte zo škôlky, máte pocit, že ho tam určite týrali (nemusíte sa báť, v škôlke ho/ju nebijú, je to len spôsob zvládania stresu a zmeny). Aj preto je dobré, dieťa na nástup do škôlky pripravovať. Cez letné prázdniny si skúste nastaviť škôlkarsky režim, ukazujte mu, kam budete ráno chodiť, voďte ho do kolektívu, aby si zvykalo na iné deti.
Je možné, že dieťa si začne mnoho vymýšľať, len aby sa vyhlo škôlke a začne skúšať nie len vaše nervy, ale najmä koľko budete ochotný obetovať a zvoľniť zo zaužívaných pravidiel. Ako sme si spomínali minule, v tomto období dieťa naozaj potrebuje podporu, súcit, viac času, ale…nezabúdajte na pevné hranice. Hoci sa to nezdá (a hysterický plač dieťaťa vás v tom utvrdzuje), ale dať dieťaťu jasné hranice je ako podať mu pevnú ruku, ktorá sa nezatrasie. Hranice slúžia ako oporný bod v nejasnom vnútornom prežívaní malého škôlkara, ktorý sa utápa v zmesi emócií a potrebuje mať istotu, že nad ním stojí niekto, kto to má celé pod kontrolou. Preto, akokoľvek to bude náročné, snažte sa v tomto období trvať na dôležitých hraniciach, ktoré ste si doposiaľ určili. Samozrejme, aj na to potrebuje rodič dostatočný jemnocit, aby vedel rozlíšiť, čo ešte pre dieťa dôležité je a čo nie.
Určite sa nájdu situácie, kedy budete mať aj vy emócie na vlásku a tu je pár rád, ako s nimi bojovať tak, aby ste neublížili (fyzicky, psychicky) dieťaťu:
- Mám na pamäti, že ja som dospelý, ktorý dáva príklad svojmu dieťaťu, ako sa správať. Vo vypätej situácii, si viem uvedomiť, že zvládnuť svoje emócie je pre dieťa ešte náročnejšie ako pre mňa.
- Mám na pamäti, že dieťa nedokáže korigovať svoje emócie a prechádza si určitým stresovým obdobím, preto nelejem olej do ohňa a podávam svoje požiadavky jasne, s rozvahou, bez emócií a neoblomne.
- Mám na pamäti, že fyzický trest nič nerieši, práve naopak, môže situáciu len zhoršiť.
- Ak dieťa ani po viacerých upozorneniach nereaguje alebo sa situácia ešte zhorší a dieťa sa dostane do amoku, poskytnem mu bezpečný priestor na upokojenie. V tej chvíli mu nič nevysvetľujem, nepripomínam, nekričím, ostávam s ním a dávam mu najavo, že som tu, aj v jeho zlých momentoch (výborná ukážka v tomto videu).
- Zastavím sa, zamyslím, ak potrebujem čas (a je to možné), odídem z miestnosti, upokojím sa a až následne riešim vzniknutú situáciu. Nenechávam za seba hovoriť emócie.
- Ak viem, že mám problém zvládať určité druhy situácií, do ktorých sa s dieťaťom dostaneme, pokúšam sa nájsť riešenia ešte v predstihu. Ak nastane spomínaná situácia, budem na ňu lepšie pripravený/á a budem môcť reagovať ihneď.
- Mám na pamäti, že najdôležitejšie je pri výchove poznať samého/samú seba. Práca na sebe prispieva k pochopeniu rôznych reakcií, zdedených stereotypov vo výchove, ktoré využívam. Neustálou prácou na sebe, spoznávaním zákutí vlastnej mysle a duše sa viem lepšie orientovať v sebe a byť dobrým príkladom pre svoje dieťa.
Verím, že samotná prax je od teórie často krát na míle vzdialená a ľahšie sa veci hovoria ako konajú. Nezabudnite, že výchova je o nekonečnej trpezlivosti. A preto nečakajte, že sa všetko udeje na prvý raz. Netreba však po prvom „zlyhaní“ „hádzať flintu to žita“. Možno sa to nepodarí ani na druhý, piaty, ani desiaty krát, ale všetko by bolo jednoduché, ak by to šlo ihneď, však?
Literatúra
Harris, P. L. (1975). Development of search and object permanence during infancy. Psychological Bulletin, 82(3), 332–344. doi:10.1037/0033-2909.82.3.332
Hersen, M., & Sledge, W. (Eds.). (2002). Encyclopedia of psychotherapy. Academic Press.
McDevitt, J. B. (1975). Separation-Individuation and Object Constancy. Journal of the American Psychoanalytic Association, 23(4), 713–742. doi:10.1177/000306517502300402