Možno máte aj vy doma malého šikovníka, ktorý učinil svoju prvú veľkú zmenu v živote a od septembra navštevuje predškolské zariadenie. Nástup do materskej školy, respektíve do cudzieho prostredia, s kolektívom detí znamená pre dieťa, ktoré strávilo tri roky s mamou obrovskú zmenu a dokáže zatriasť aj s tou najodvážnejšou dušičkou (a povedzme si úprimne, aj rodičovskou). To ako dieťa na túto zmenu reaguje odráža nie len jeho temperament, povahové črty, ale aj silu vzťahovej väzby, či separácie dieťaťa od matky.
A nie len to len mamina, od ktorej odchádza, ale aj všetky zvyky a režim dňa, ktorý doposiaľ dieťa malo. Jednoducho povedané, zatrasie to jeho najpevnejšími základmi. Pre rodičov teda býva často prekvapením, ako dieťa prvé týždne v škôlke zvláda a niekedy to prekvapenie nebýva príjemné a rodič tak spolu s dieťaťom zápasí a zápasí aj sám so sebou, keď uvažuje, či robí veci správne, či dieťaťu neubližuje alebo ho príliš netrápi. V nasledujúcich riadkoch by som vám rada priblížila, čo všetko môže priniesť nástup do materskej školy a ako pomôcť dieťaťu túto zmenu prekonať.
Vzťahová väzba a separácia
Tak ako sme si už spomínali v našich starších blogoch, vzťahová väzba je evolučne dané, pre človeka charakteristické puto, ktoré si vytvára každé dieťa k vzťahovej osobe a ktoré vytvára akýsi vnútorný pracovný model, na základe ktorého si človek (okrem iného) buduje životné vzťahy. Puto sa tvorí od narodenia (ak nie už prenatálne) približne do druhého roku života dieťaťa, je vyvolávané plačom, očným kontaktom a samotnou „milosťou“ bábätka a následnou saturáciou jeho potrieb vzťahovou osobou (najčastejšie matkou) (Bowlby, 1951 in Bretherton, 1992). Ak je toto puto dobré, t.z. matka saturuje dieťaťu jeho potreby fyzického ale aj emocionálneho charakteru, dieťa má v matke bezpečnú základňu, odkiaľ môže spoľahlivo objavovať svet. Ak je puto narušené, dieťa v živote zažíva neúspechy spojené s jeho neschopnosťou nadväzovať zdravé vzťahy a s jeho sebaobrazom ako takým (je to samozrejme zložitejší koncept, ale určite sa od nás o ňom ešte dozviete viac). Odporúča sa, aby dieťa minimálne do 2 až 3 rokov zažívalo celodenný kontakt s matkou (alebo aspoň väčšinu dňa) nie len preto, že vzťahová väzba sa ešte vyvíja, ale aj preto, lebo dieťa zatiaľ nemuselo prekonať fázy bezpečnej separácie od svojej matky, ktorá s ňou úzko súvisí (Mace & Margison, 1997, Pine, 2004). Ak ste sa rozhodli dať dieťa do škôlky skôr, ako v troch rokoch a vaše dieťa je v škôlke plačlivé, ráno má problémy sa od vás „odtrhnúť“ a podobné správanie prejavuje aj v iných situáciách, kedy je bez vás, je možné, že vaše dieťatko ešte úplne neprekonalo separáciu a potrebuje vás. V tomto prípade, je dobré so škôlkou počkať alebo aspoň sa zapísať na adaptačné pobyty. To znamená, že dieťa budem dávať do škôlky na pár hodín, aby si postupne zvykalo. Je dobré si uvedomiť, že škôlka by v takomto prípade mohla fungovať ako meč, ktorý trhá emočné puto, ktoré s vami vaše dieťa má. Jasné, prešli si tým všetky deti socializmu a prechádza si tým množstvo detí na svete. Avšak, ak chcete pre svoje dieťa urobiť to najlepšie a záleží vám na vašom vzťahu, je fajn urobiť tieto zmeny citlivo, s ohľadom na povahu vášho dieťaťa a situáciu, v ktorej ste. Samozrejme, je na vašom rozhodnutí (ktoré môže byť ovplyvnené rôznymi životnými situáciami), ako sa s touto krízou popasujete.
Stres a regres
Skúste si predstaviť, že ste zabehnutý v nejakej firme, v ktorej sa vám dobre pracuje, máte tím dobrých kolegov, avšak odrazu musíte meniť zamestnanie. Príde to z dňa na deň, prídete do novej práce, spoznávate ľudí, šéfov, zoznamujete sa s pracovnými povinnosťami…je to stres však? A to hovoríme len o práci. A teraz sa skúste vcítiť do malého človiečika, ktorý len ťažko bojuje so svojimi emóciami, pretože mu stále vyvíja mozog aj jeho sociálne Ja a nevie svoje emócie ani popísať, ani korigovať. Tento človiečik sa z bezpečia rodiny dostáva do celkom nového prostredia, kde odrazu nie je „zbožňovaný“, kde nie je sám, musí sa podeliť, ostáva sám mimo svojho bezpečného prostredia. Každá zmena, či je plánovaná alebo nie, je pre detský organizmus stresom o to väčším vtedy, keď dieťa ešte nevie pracovať s vlastnou emocionalitou. Preto je pre nástup do predškolského zariadenia bežné, že dieťa sa začne správať inak ako ste boli doposiaľ zvyknutý. Takýto stres u detí môže vyústiť do regresu. Vy ste ho celé leto učili chodiť na záchodík a ono sa zrazu vracia zo škôlky s pocikaným pyžamkom? Bojí sa vám v noci spať, vymýšľa pri jedle, či sa hádže o zem pre maličkosti? Áno, aj toto sú znaky stresového regresu. Môže sa stať, že ste už toto obdobie prekonali. Bolo to možno vtedy, keď sa dieťaťu narodil druhý súrodenec, či pri sťahovaní, po chorobe, či pobyte v nemocnici, manželských problémoch, či tragických udalostiach. Regres je nevedomý obranný mechanizmus, ktorý využívajú aj dospelí, najčastejšie v stresovom období, či po rôznych vážnych, až traumatických udalostiach a ide o vrátenie sa Ega do skoršieho štádia vývinu. Spôsob, akým sa so stresom dieťa vyrovnáva závisí od jeho povahy a temperamentu a nie je možné doňho zasiahnuť. Čo, ako rodič ale urobiť môžeme je skoré a efektívne spríjemnenie stresového obdobia, ktoré môže trvať zopár dní, ale aj niekoľko týždňov.
Ako pomôcť dieťaťu?
Dieťatku môžete pomôcť hlavne tým, že čo najskôr spozorujete zmeny v správaní a identifikujete zdroj stresu. Ak sa jedná o nástup do škôlky, je dobré byť informovaný o tom, ako sa v škôlke správa, či plače, či spinká, či je, ako sa hrá a ako spolupracuje. Dieťatku v tomto období nepomôžu žiadne tresty, práve naopak. Dôležité pre rodiča je, empaticky sa vcítiť a byť nadmieru trpezlivý. Je fajn, ak malému škôlkarovi venujete viac svojho času, túlite sa, hráte sa spolu, máte spoločné rituály, pri ktorých môžete komunikovať, že rozumiete, čím si teraz prechádza. Pri regrese je dobré si uvedomiť, že potrebujeme komunikovať akoby s mladším Ja nášho dieťatka, preto sa neobávajte, keď vás inštinktívne napadne využiť také stratégie, ktoré na dieťa fungovali, keď bolo ešte bábätkom, napr.tíšenie, uspávanie, túlenie, nosenie, a pod. Nezabudnite na povzbudzovanie a pozitívne posilňovanie, t.j. snažte sa nájsť rozumné spôsoby ako odmeniť dieťa, namiesto toho, aby ste ho trestali za to, ako sa správa. Reagujte na jeho pocity a potreby, potrebuje vás.
Keď sa budete cítiť ako rodič neisto, nezabúdajte na svoje inštinkty, tie sú najčastejšie tým najlepším signalizátorom, ako sa správať. Keď vám bude dochádzať trpezlivosť spomeňte si, aké to asi pre vaše dieťa teraz musí byť. Skúste si predstaviť samých seba, čo potrebujte najviac, keď sa vrátite po namáhavom a stresujúcom dni domov z práce a posledné, čo potrebujete je, aby niekomu doma praskli nervy a vylial si všetku zlosť na vás.
V ďalšom článku sa dozviete, prečo patrí čerstvému škôlkarovi do ruky „mojkáčik“ a tiež, ako nevybuchnúť a stanoviť hranice.
Literatúra
Bretherton, I. (1992). The origins of attachment theory: John Bowlby and Mary Ainsworth. Developmental Psychology, 28(5), 759–775. doi:10.1037/0012-1649.28.5.759
Mace Ch., & Margison, F. (1997). Attachment and psychotherapy: An overview. British Journal of Medical Psychology, (1997), 70, 209-215.
Pine, F. (2004). Mahler’s Concepts of “Symbiosis” and Separation-Individuation: Revisited, Reevaluated, Refined. Journal of the American Psychoanalytic Association, 52(2), 511–533. doi:10.1177/00030651040520021001